Predpokladám, že slovenská politika je u vás prudko nezrozumiteľná, Václav Moravec a progresívci z Respektu sa síce radi pozerajú do očí Zuzany Čaputovej, ale tvár našej krajiny má iné a hlbšie vrásky, ako tvár mladej prezidentky. České médiá pozývajú o Slovensku hovoriť Magdu Vašáryovú, Martina Bútoru alebo Milana Šimečku, bez toho, aby ich vyrušilo, že ide o reprezentantov pomerne úzkeho politického prúdu. Nie je to nový jav. Kým sme žili v spoločnom štáte, hlavným partnerom pre Prahu boli na Slovensku politici, ktorí boli úspešnejší v Prahe ako doma. Ten neduh dnes zastupujú vyššie spomínaní pozývaní liberáli, obraz je opäť pokrivený. Pomstou za to bolo, že v Prahe sa vedeli presadiť spravidla najviac oportunistickí a cynickí Slováci, ktorí ničomu neveria tak, ako sebe, stačí si spomenúť na Husáka, Hodžu či Čalfu, žiaľ, platí to dodnes.
Z týchto dvoch pravidiel bola jedna výnimka. Možno ju nájsť v textoch českých a moravských katolíkov, spomeniem aspoň Václava Bendu, ktorí Slovensko vnímali realistickejšie. Kľúčom k tomu bolo napríklad pochopiť, prečo nemala na Slovensku úspech Charta 77, prečo sa slovenský antikomunizmus viac podobal tomu poľskému, v jeho centre bola tajná Cirkev a otázka náboženskej slobody. Napokon, toto puto cítili (a oceňovali) aj slovenskí katolíci z podzemnej Cirkvi, napr. Vladimír Jukl, ak je jeho meno čitateľom Konzervativných novín neznáme, tak je to na škodu veci, jednak preto, že mal čiastočne český pôvod a jednak preto, že zastával originálny postoj k rozdeleniu čs. štátu – bol proti, pretože veril, že slovenskí katolíci budú Česku chýbať. Domácich nacionalistov tým vedel zaskočiť.
Koniec melanchólie, poďme na voľby.
S pomerne vysokou mierou pravdepodobnosti ich opäť vyhrá Smer, rozhodujúce budú ale dve iné veci: akú podporu získa Kotlebova strana (v niektorých prieskumoch býva na druhom mieste) a či niektorá z ostatných dnes opozičných strán nepadne pod 5 percent. Pre tých, čo vedia zoomovať hlbšie, je otázka, ako dopadnú slovenskí Maďari, či sa vôbec aspoň jedna z dvoch strán dostane do parlamentu. Po sto rokoch od Trianonu by to bol ďalší világoš pre Maďarov, ako inak, mohli by si zaň zase sami.
Dnes sa chcem ale zastaviť pri niečom inom, pri podnikateľoch v politike.
Chápem, že Babiš uráža morálku a vkus, v strednej Európe predstavuje vrchol plutokracie, na Slovensku niečo podobné nepoznáme. Máme ale iný variant, v istom zmysle ide o jeden z najväčších nešvárov našej scény: všetky politické strany riadia podnikatelia, a aj tí, ktorí nimi neboli, sa nimi stali. Nebudem vás zaťažovať menami, viac som o tom písal v tomto texte na stránkach Postoja.
Dnes chcem vybrať príklad za všetky – Igora Matoviča.
Je to jeden z najúspešnejších politikov u nás, má len 46 a v politike je už desať rokov. Dostal sa do nej na chvoste kandidátky pravicovo-liberálnej strany Richarda Sulíka, krátko na to si založil vlastnú stranu s názvom Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti a začal sa príbeh, aký v Česku nepoznáte.
Hovorí trnavským nárečím (neštúrovsky tvrdo), je vždy pohotový, ideologicky tekutý, bez substancie, za to každého dokáže uraziť a ponížiť, v politike je tým, čím je bulvár medzi novinami, plné ústa pravdy, ale viete ako je to.. najmä tej, ktorá štípe ostatných, nie jeho. Rád hovorí a rád sa počúva, je dosť bohatý, aby nebol na nikoho a na nič odkázaný, dokázal si vybudovať silnú mediálnu pozíciu vďaka vysmievaným lokálnym inzertným novinám, už tretie voľby dokáže zostaviť kandidátku, ktorá zaujme okolo desať percent voličov, nemožno to považovať za antisystém, pretože tí dobrodinci, ktorí sa s ním do toho púšťajú naozaj chcú vládnuť, poväčšine majú pozitívnu agendu a aj osobný príbeh, ale zatiaľ im to ani raz nevyšlo. Keď v roku 2010 vstúpil do politiky, bol spolu so svojimi tromi zamestnancami a rodinnými príslušníkmi (vysvetlím za moment) súčasťou vlády Ivety Radičovej, ale nedalo sa s ním vládnuť, Radičovú privádzal do zúfalstva.
Matovič nezaložil stranu v klasickom zmysle slova, ani žiadne hnutie, on založil politickú firmu. Tá mala jedného vlastníka a pár zamestnancov, boli to jeho bývalí zamestnanci a rodinní príslušníci, absolútna lojalita zaručená. Funguje to báječne až dodnes. Všetky peniaze za voľby, za mandáty končia v jeho rukách, jeden človek kontroluje celú kandidátku, všetko. Je držgroš, má teda dosť peňazí na kampane, pre marketing má prirodzený cit. A neoplatí sa s ním začínať si: vytiahne na vás čokoľvek, môže si vás tajne nahrať a zverejniť to, posielať vás na detektor lži, donemoty sa dokáže hádať na facebooku, urážať, ponižovať, ohovárať a vždy mu ide – ako inak – o pravdu. Takú tú tvrdú, s trnavským prízvukom, de-te-ne-le, dy-ty-ny-ly, čo neuháda nikto.
Obetí je už celý rad, ale stále viac je tých, ktorí sa hlásia do služieb.
Nie je to Babiš a nikdy ním nebude. Zdá sa, že dotácie a privilégiá ho nelákajú. Nemá v sebe nasrdenosť Okamuru, za to má ego Klausa a pomstychtivosť Zemana, bez štipky ideológie, ale s iskrou v oku.
Samozrejme, je to praktizujúci katolík, aj keď pri viacerých dôležitých hlasovaniach v „témach, o ktorých sa nevyjednáva,“ pre istotu chýba. Sám seba s dávkou irónie v hlase nazýva neautentický kresťan. Napríklad keď sa pustí do kritiky svojho biskupa. Ani ten na neho radšej nereaguje.
Tak si to zhrňme: Ak existuje slovenský politický unikát, je to Igor Matovič. Všeličo otočil v našej politiky naruby, kandiduje vždy z posledného miesta na kandidátke, za to ma oddaný silný fanklub, ktorý ho nosí na ramenách, nikto s ním nechce vládnuť, čo dokáže predať ako svoju výhodu, že bude kontrolovať všetkých. Nuž a podstatnejšie ako otázka čo chce v politike dosiahnuť, je, prečo tam chce byť. Na to prvé by asi povedal, že boj proti korupcii, a to druhé mu vidíte v jeho očiach: baví ho to.
Autor je redaktor Postoj.sk, v Slovenskom rozhlase má reláciu K2 venovanú kultúrnym osobnostiam, vedie katolícku revue Impulz.
Konzervativní noviny nabízí všechny články zdarma. Náš provoz se však neobejde bez nezbytné finanční podpory. Pokud se Vám Konzervativní noviny líbí, budeme vděčni za Vaši pomoc. Číslo účtu: 2701544173 / 2010 Děkujeme!